
V septembri 1984 brány našej školy po prvýkrát prekročili nohy
prvých žiakov, ozvalo sa prvé zvonenie, prvýkrát sa postavili učitelia
pred svojich žiakov.
Odvtedy už prešlo veľa rokov,
naplnených životmi a osudmi stoviek detí a mladých ľudí, ktorí
dozrievali pod jej strechou, hľadali a nachádzali svoju cestu životom,
borili sa problémami, učili sa na svojich chybách.
Keby
vedeli steny rozprávať, počúvali by sme nekonečné príbehy o detských
starostiach, radostiach, strachu, očakávaniach, sklamaniach, snoch,
prvých láskach.
Hovorili by aj o starostiach učiteľov, o ich snahe naučiť deti to,
čo predpisujú osnovy, o ich pokusoch o výchovu nevychovateľných
o radosti z napredovania žiakov, o pocite zadosťučinenia, keď sa
stredoškoláci pri návrate na svoju bývalú školu pochvália, ako sa im
darí a len tak medzi rečou podotknú, že za všetko čo vedia, vďačia
svojim bývalým učiteľom. Najmä tým prísnym. Tým, ktorí vedeli žiakov
zaujať a donútiť ich učiť sa aj doma.
Práve slová uznania, aj keď prichádzajú v čase, keď žiaci
navštevujú už iné školy, sú jedným zo závažných dôvodov, ktorý púta
učiteľov k ich povolaniu.
Byť
učiteľom je stále náročnejšie. Pribúda detí so vzdelávacími, výchovnými
a psychickými problémami. Sú poznačené rodinnými problémami a často
i v bežných situáciách reagujú neprimerane. Zvládnuť vyučovanie
v triede, kde je niekoľko takýchto detí si vyžaduje veľkú námahu,
nekonečnú trpezlivosť a vynaliezavosť a najmä lásku k učiteľskému
povolaniu a k deťom. Bez nej by
takúto prácu ani nebolo možné vykonávať.
Za
tie roky sú z našich bývalých žiakov dospelí ľudia, mnohí si už
založili vlastné rodiny a ich deti, podobne ako voľakedy ich rodičia, sú
našimi žiakmi. Niektorí z nich sú známi a úspešní, ich tváre vidíme i na
televíznych obrazovkách.
Ako
beží čas, striedajú sa žiacke kolektívy, omladzuje sa i pedagogický
zbor. Striedajú sa ľudia, mení sa obsah učiva, ale ostáva to podstatné.
Starší, skúsenejší odovzdávajú svoje vedomosti mladším, aby sa
neporušila reťaz poznávania a napredovania ľudskej spoločnosti.